Evolúcia procesu zvárania

Technológia zvárania sa objavila s tavením a výrobou kovov ako meď a železo, ako aj s použitím rôznych zdrojov tepla. Hlavnými metódami zvárania v staroveku boli zváranie odlievaním, tvrdé spájkovanie, zváranie kovaním a nitovacie zváranie. Už pred 2500 rokmi pred naším letopočtom Babylončania a civilizácie Indus dosiahli vysokú úroveň spracovania kovov medi a železa za tepla a za studena a boli schopní vyrábať kovové náčinie pomocou metód zvárania, ako je kovanie a odlievanie, a gravírovať text. Reprezentatívnou kultúrou v tejto dobe je harappská kultúra.
Medená sekera so železnými hranami vyrobená v dynastii Shang v Číne je odliaty a zváraný kus železa a medi s povrchom, na ktorom je línia spojenia medzi meďou a železom vinutá a dobre spojená. Počas jarného a jesenného obdobia a obdobia bojujúcich štátov bolo na bronzovom podstavci Jiangu v hrobke markíza Yi zo Zengu veľa stočených drakov, ktoré boli spojené segmentovým spájkovaním. Po analýze je použité zloženie podobné zloženiu modernej mäkkej spájky. Meče a nože vyrobené počas obdobia bojujúcich štátov majú oceľové čepele a chrbty z tepaného železa, zvyčajne kované a zvárané zahrievaním. Podľa knihy „Tian Gong Kai Wu“, ktorú napísal Song Yingxing počas dynastie Ming, v starovekej Číne sa meď a železo spolu zahrievali v peci a vyrábali sa z nich nože a sekery; Rozhranie posypte žltým bahnom alebo jemne preosiatou pôdou Chenjiubi a po častiach privarte kotvy veľkých lodí. V stredoveku sa zbrane vyrábali aj kovaním a zváraním v sýrskom Damasku.